Keď sa môžu deti v parlamente kojiť, prečo sa tam nemôžu aj robiť?

Autor: Igor Hornak | 30.4.2016 o 9:40 | (upravené 30.4.2016 o 9:45) Karma článku: 3,79 | Prečítané:  537x

Debata o prístupe batoliat do rokovacej sály parlamentu odpútava od podstaty problému. V skutočnosti sme dali štátu kompetencie rozhodovať o veciach, o ktorých rozhodovať nemá a z toho vznikli aj podobné pseudoproblémy.  

Pravdu povediac, keď sa potrebujem na niečo sústrediť, vyrušuje ma detský plač, a nesúvisí to nijak s tým, že deti mám rád. Ak je to navyše verejné miesto, kde je požadované ticho, vidím aj stres v tváre matky (ak to nie je matka teroristka) ako sa zúfalo snaží dieťa utíšiť, a často aj ospravedlňujúce pohľady plné viny. Deti jednoducho plačú, výskajú, nevedia inak vyjadriť svoje pocity a nemajú nikde vypínač. Ale teraz k veci.

Bojujeme za práva homosexuálnov, za právo fajčiť marihuanu, za eutanáziu, za práva nezosobášených, právo na odlišnosť, náboženských slobôd, za práva žien sedieť v predstavenstvách v paritnom zastúpení, za rovnaké poistné pre muža a ženu. Umelé témy o slobodách ľudí, ktoré im v minulosti patrili, potom ale vládcovia v snahe kontrolovať čím viac aspektov ľudského života tieto práva zobrali, aby tým potvrdili vlastnú autoritu. Boje míňajú spústy spoločenskej energie a odvádza pozornosť od skutočnosti, že žijeme vo veľmi neslobodných spoločenstvách.

Pozrime sa na vec inak. Čo tak konečne začať presadzovať trochu iný pohľad na to, čo je dovolené a čo nie. Napríklad:

Čo nechcete, aby iní robili vám, nerobte im vy.

A hneď mám naporúdzi aj ďalší:

Sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého.

A keď chcete, môžem pokračovať:

Zmluva dvoch osôb, ktorá sa týka len týchto dvoch osôb vo svojom účinku, má prednosť pred ostatnými zmluvami, v ktorých nie sú tieto osoby účastné.

Každý dobre vie, a má spústu možnosti si v dnešnej informáciami preplnenej spoločnosti zistiť, čo mu spôsobuje radosť aj čo mu škodí a má mať slobodu o tom rozhodnúť.

Na týchto princípoch je možné vybudovať aj súdnu moc. Tie jednoduché princípy si vie osvojiť každý sudca, ak nie, nemal by prejsť na žiadnej skúške. A ak aj by prešiel, dlho by mu jeho úrad nevydržal. Takému sudcovi by totiž chýbal základný cit pre spravodlivosť, a niečo také je so sudcovským stavom úplne nezlúčiteľné. Podobne ako nevyhnutná podmienka ako sa stať dobrým lekárom je mať rád ľudí. A ochrana spoločných alebo verejných práv? S princípom verejného žalobcu to môže pôsobiť rovnako. Verejného žalobcu si vyberieme tak, aby vedel princípy uvedené vyššie posúdiť a vymáhať žalobou, inak ho zase odvoláme.

Jednoducho, koncept, že čo nie je zakázané je dovolené vedie majiteľov štátu k snahe čoraz viac vecí zákonom kontrolovať, zakazovať a na druhej strane bráni ľuďom si slobodne brániť svoj záujem, ak to zákon náhodou neupravuje. Bojovať o bežné slobody potom znamená stále podporovanie autority štátu, ktorý sa potom pletie ľuďom od kuchyne do spálne.

 

Takže, za domácu úlohu skúste vyriešiť problém, či brať deti do parlamentu a či v pléne súložiť.  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kocáb: Kisku už dlho uznávam, ocenenie ma šokovalo

Pre SME hovorí, že je hrdý slniečkar. Keď pôjdeme tvrdou silou, nemáme šancu.

KULTÚRA

Minúta po minúte: La La Land alebo Moonligt? Akadémia odovzdá Oscarov

Odovzdávanie budeme sledovať naživo.

TECH

Nokii sa podarilo vstať z mŕtvych. Ukázali Nokiu 3310

Majú Android, nízku cenu a dobrý hardvér.


Už ste čítali?