reklama

Banky nemusíme mať radi

Stačí povedať slovo banka, a našinec si pomaly odpľuje. Na banky nadávajú dokonca aj ich zamestnanci, aj ja som nadával, keď som v banke niečo vyše roka začiatkom minulého desaťročia pracoval. Banky robia s peniazmi, sedia v honosných budovách a sú tým najľahším terčom pre upriamenie nenávisti. Namieriť prst na „vrahov z Wall Street“ nevyžaduje veľa invencie. Obviniť banky, že zavinili krízu, spôsobili nezamestnanosť, kvôli nim skrachovali podniky, lebo neboli ochotní predĺžiť úver, či odmietli poskytnúť hypotéku. Aj bez toho je ale úplne prirodzené, že ich nemáme radi. Môžu s tým banky niečo urobiť? Trochu som sa nad tým zamyslel.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

S bankami sa bežný „Joe“ stretne najmä v nasledovných 3 prípadoch:

  • otvorí si účet a naštve ho, že banka, hoci má klientove peniaze, od neho ešte chce rôzne poplatky,

  • zriadi si vklad a naštve ho úrok, ktorý mu banka vyplatí, najmä ak ho porovná s úrokom, ktorý by banka požadovala ak by mu peniaze požičiavala ona,

  • peniaze si požičia, a čo je vôbec najhoršie, musí ich časom vrátiť.

S bankou ide vždy o peniaze a pre peniaze sa rozháda aj rodina. Za to ale banky nemôžu, je to ich biznis a nemôžu robiť nič iné. Sú ale niektoré veci, ktoré môžu ovplyvniť, aj keď ich možnosti sú tiež obmedzené:

Zmenili sme zmluvu, ale banka mi stále účtuje debety po starom. Banky často používajú príšerné informačné systémy, najmä pokiaľ sa jedná o hlavné (core) bankové systémy. Sú niekedy napísané v archaických programovacích jazykoch ako je Cobol, akákoľvek zmena je neskutočne komplikovaná, zásah často vyžaduje dlhé zmenové konanie. Aj pri bežnej zmene napr. splátkového kalendára je možné, že bankový systém ešte generuje debety podľa pôvodného a klienta bombarduje výzvami a terorizuje SMS. Výmeny hlavného bankového systému sa ale banky boja – často sú prinútené používať tzv. grupové riešenia, keď materská banka ďaleko v cudzine rozhoduje, čo sa má implementovať na základe rôznych často aj nelogicky pôsobiacich záujmov. A každý veľký zásah do systému znamená veľké riziko, (v IT platí priama úmera medzi počtom zlyhaných projektov a ich veľkosťou) a samozrejme obrovský kapitálový výdavok. Náklady na nakúpený softvér totiž priamo znižujú kapitál banky potrebný na plnenie jej kapitálovej primeranosti. Od kapitálu sa odvíja množstvo rizikovo vážených aktív banky, teda aj úverov na ktorých banka zarába. Je to preto často riešenie kvadratúry trhu. Výhody majú nové banky - novšie technológie v IT poskytujú viac a často aj za menej.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Moju žiadosť riešila pridlho. Banky sú nesmierne hierarchické systémy typu „páni a poddaní“. Tradičné usporiadanie je pyramidálne, kde na vrchu sedí prezident či generálny riaditeľ s veľa vrstvami medzičlánkov stále nižších úrovní až po bežného referenta, slabo plateného „niktoša“, čo síce sedí v teple ale nerozhoduje ani o tom, kedy pôjde na záchod. A keďže klient komunikuje väčšinou s ním, žiadneho záväzného rozhodnutia sa priamo nedočká. Každá požiadavka stúpa po rebríčku zodpovednosti, až kým sa nájde niekto, kto konečne rozhodne. A ten sa spravidla zakryje kolektívom, teda rozhoduje nejaký výbor. Proces je preto veľmi pomalý. A čím je banka viac širokospektrálna, tým je jej štruktúra komplikovanejšia. Pomohli by špecializované banky a ľudové sporiteľne alebo zlepšenie jednotlivých rozhodovacích procesov. Za každým posunom kompetencií na nižšie úrovne ale manažment vidí riziko. Tiež to niekedy vyzerá neriešiteľne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S nami budete šťastní. Podliezavá reklama, ktorá vzbudzuje iné očakávania, ako je realita. Keď si požičiate, svet nezružovie, skôr naopak. Iritujú ma najmä rôzne ponuky úverov na čokoľvek. Neznášam „cross selling“ produktov bankovej skupiny. Prídete raz za čas do bankovej pobočky a okamžite sa na vás vrhnú s ponukami poistenia, podielových fondov, platobných kariet, ktoré máte ale využívate minimálne. A najhoršie je, keď vám pridelia tzv. privátneho bankára. Ak už privátny bankár, tak naozaj privátny. To znamená, že si s ním počas rokov vybudujem vzťah, že s vami bude riešiť všetky finančné otázky. Keď ale máte každých 6 mesiacov iného, tak je to dosť zlé. Moje tajomstvá predsa nemá poznať nikto (viem, som naivný). Z privátneho bankára sa väčšinou vykľuje obyčajný „nabrífovaný“ predavač, ktorého výplata závisí len od množstva „poplatkov“, ktoré z klienta vymámi. Ak nie som pre banku takým klientom, aby som jej stál za skutočného privátneho bankára, nech ma nezavádza.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Poplatky za všetko. Môj názor na poplatky asi nebude populárny. Nemám problém za veci zaplatiť, žiaden obed nie je zadarmo, ale musím vedieť za čo. Chápem, že vklad v hotovosti znamená peniaze skontrolovať, prepočítať a zaúčtovať, odniesť do trezoru, prípadne previesť do trezoru centrálnej banky ozbrojenou ochrankou. Chápem, že prevod peňazí znamená spracovanie prevodného príkazu, vystrelenie vety do medzibankového zúčtovania, a nakoniec prenos vyklírovaných súm. Jasné, že sa veľa podstatne zľahčilo elektronizáciou, ale tá stojí veľa, ako som popísal vyššie. Chápem aj to, že keď bankový systém stojí 10 miliónov EUR, odpisuje sa 10 rokov a banka má 100 000 účtov, tak jeden účet ju stojí ročne 10 EUR len na tom informačnom systéme. Nie je ani pravda, že banka s mojimi peniazmi na bežnom účte až tak veľmi podniká. Potrebuje vyvažovať splatnosť aktív a pasív a ja môžem požadovať splatenie už napríklad zajtra. Na termínovaných vkladoch je to samozrejme inak. Prečo by som ale mal z úverového účtu platiť poplatky? Tie by mali byť v cene úveru - úroku. Prečo by som mal za nákup podielového fondu zaplatiť 2% z objemu investície, keď som si fond sám vybral, poradenstvo mi poskytnuté nebolo a kupujem podielový fond spravovaný členom bankovej skupiny, banka je jeho depozitárom a vedie fondu bankový účet. To jej nestačí správcovský poplatok? To isté platí aj pre nákup cenných papierov, najmä ak má banka mandát na aranžovanie ich emisie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Banky sú podnikateľské subjekty. Strácajú peniaze, keď klient nesplatí úver alebo skrachuje Grécko. Rozostavané bytovky a bizniscentrách sú v ich súvahách, rovnako založené haly skrachovaných podnikov. Štát ich zdaňuje viac, ako iných a nie je to len tzv. bankový odvod. Je to aj poistenie vkladov. Finančné služby sú oslobodené od DPH – aby sme ich my klienti mali lacnejšie, ale zo všetkých nákupov, ktoré banky realizujú DPH zaplatiť musia. Majú prísnejšiu reguláciu, ako ktorékoľvek iné podnikanie. Ak pritom všetkom dokážu tvoriť zisk, je to dobre. Obmedzovanie zisku reguláciou marží či poplatkov ich ženie do rizikových obchodov na špekulatívnych finančných trhoch. Akcionári totiž chcú zisky, veď preto si „odtrhli od úst“ a investovali. Benefity chcú aj manažmenty bánk, aj ich zamestnanci. Ich platy sú často len menšou časťou ich príjmu. Ak ale budú príliš riskovať, prídeme aj o naše peniaze. Nadávať na banky je ešte zbytočnejšia ako nadávať na vlády. Banky aspoň niečo poskytujú, čo poskytujú vlády? Pri bankách aspoň máme možnosť voľby, pri vládach je tá možnosť minimálna. Banky síce chápem, ale aj tak ich ale nemám rád.

Igor Hornak

Igor Hornak

Bloger 
  • Počet článkov:  136
  •  | 
  • Páči sa:  12x

Presvedčením libertarián Zoznam autorových rubrík:  O nesmrteľnosti chrústaSpoločnosť a politikaCestyÚvahy o lepšom štáteFinanciePostrehyKrčmy mojej mladostiSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu