Do letovísk na brehu Červeného mora putujú nielen turisti. Egypťania prichádzajú za prácou, rodiny nechávajú ďaleko vo vnútrozemí. Tak sme krátkodobo pomohli aj rodine nášho šoféra, volajme ho Tarik, čo nás každé ráno v bielej dodávke vozil z hotela k našej potápačskej lodi. A keďže sme Slováci (náš vzťah k alkoholu je teraz daný asi Cyrilo Metodovskou tradíciou, pekné výročie, chlapi!), v aute vždy obehla flaška s „kinedrinkom“.
Zatrúb, Tarik! Egyptský šofér sa obíde bez bŕzd a možno aj motora, ale nie bez klaksónu.
A Tarik na to: „Daj whisky, zatrúbim“! Fľaša putovala k šoférovi, uhol si z nej.
„Zatrúb ešte, Tarik“! A Tarik obchodnícky: „More whisky, more klakson“!
Ale veď ty piť nemôžeš, Alah nedovolí.
A Tarik na to: „Keby Alah nechcel, nepijem“.
To je skutočná viera a oddanosť Bohu, hovorím si.
Po rannom ponore, počas oddychu pred ďalším, sa nám potápačom zažiadalo pivo. „Pivo? Nemáme pivo, je to alkohol, my tu v Egypte nepijeme, Alah zakázal“, poúčal kapitán nášho nemeckého divemastra (mimochodom v Egypte už možno desiatu sezónu). Ostrieľaný Nemec bol ale znalý zaobchádzania s národmi na juh od Mníchova. Zobral do ruky hrsť bankoviek egyptskej meny a strčil ich kapitánovi pod nos s komentárom, čo mohol kapitán mať, keby na lodi bolo pivo. Na druhý deň sme takmer nevyplávali, loď bola naložená pivom kam oko dovidelo. Partia sa ale dohodla: Dnes žiadne pivo! Kapitán divemastra takmer zabil. Na tretí deň už ale tok piva do našich brúch a Libier do rúk kapitána nič nerušilo. Aj kapitán si dal s nami.
Dobrá metóda, čo?
