Keď sa môžu deti v parlamente kojiť, prečo sa tam nemôžu aj robiť?

Autor: Igor Hornak | 30.4.2016 o 9:40 | (upravené 30.4.2016 o 9:45) Karma článku: 3,67 | Prečítané:  509x

Debata o prístupe batoliat do rokovacej sály parlamentu odpútava od podstaty problému. V skutočnosti sme dali štátu kompetencie rozhodovať o veciach, o ktorých rozhodovať nemá a z toho vznikli aj podobné pseudoproblémy.  

Pravdu povediac, keď sa potrebujem na niečo sústrediť, vyrušuje ma detský plač, a nesúvisí to nijak s tým, že deti mám rád. Ak je to navyše verejné miesto, kde je požadované ticho, vidím aj stres v tváre matky (ak to nie je matka teroristka) ako sa zúfalo snaží dieťa utíšiť, a často aj ospravedlňujúce pohľady plné viny. Deti jednoducho plačú, výskajú, nevedia inak vyjadriť svoje pocity a nemajú nikde vypínač. Ale teraz k veci.

Bojujeme za práva homosexuálnov, za právo fajčiť marihuanu, za eutanáziu, za práva nezosobášených, právo na odlišnosť, náboženských slobôd, za práva žien sedieť v predstavenstvách v paritnom zastúpení, za rovnaké poistné pre muža a ženu. Umelé témy o slobodách ľudí, ktoré im v minulosti patrili, potom ale vládcovia v snahe kontrolovať čím viac aspektov ľudského života tieto práva zobrali, aby tým potvrdili vlastnú autoritu. Boje míňajú spústy spoločenskej energie a odvádza pozornosť od skutočnosti, že žijeme vo veľmi neslobodných spoločenstvách.

Pozrime sa na vec inak. Čo tak konečne začať presadzovať trochu iný pohľad na to, čo je dovolené a čo nie. Napríklad:

Čo nechcete, aby iní robili vám, nerobte im vy.

A hneď mám naporúdzi aj ďalší:

Sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého.

A keď chcete, môžem pokračovať:

Zmluva dvoch osôb, ktorá sa týka len týchto dvoch osôb vo svojom účinku, má prednosť pred ostatnými zmluvami, v ktorých nie sú tieto osoby účastné.

Každý dobre vie, a má spústu možnosti si v dnešnej informáciami preplnenej spoločnosti zistiť, čo mu spôsobuje radosť aj čo mu škodí a má mať slobodu o tom rozhodnúť.

Na týchto princípoch je možné vybudovať aj súdnu moc. Tie jednoduché princípy si vie osvojiť každý sudca, ak nie, nemal by prejsť na žiadnej skúške. A ak aj by prešiel, dlho by mu jeho úrad nevydržal. Takému sudcovi by totiž chýbal základný cit pre spravodlivosť, a niečo také je so sudcovským stavom úplne nezlúčiteľné. Podobne ako nevyhnutná podmienka ako sa stať dobrým lekárom je mať rád ľudí. A ochrana spoločných alebo verejných práv? S princípom verejného žalobcu to môže pôsobiť rovnako. Verejného žalobcu si vyberieme tak, aby vedel princípy uvedené vyššie posúdiť a vymáhať žalobou, inak ho zase odvoláme.

Jednoducho, koncept, že čo nie je zakázané je dovolené vedie majiteľov štátu k snahe čoraz viac vecí zákonom kontrolovať, zakazovať a na druhej strane bráni ľuďom si slobodne brániť svoj záujem, ak to zákon náhodou neupravuje. Bojovať o bežné slobody potom znamená stále podporovanie autority štátu, ktorý sa potom pletie ľuďom od kuchyne do spálne.

 

Takže, za domácu úlohu skúste vyriešiť problém, či brať deti do parlamentu a či v pléne súložiť.  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?