Politická strana – potrebná výbava oligarchu

Autor: Igor Hornak | 17.3.2016 o 11:11 | (upravené 17.3.2016 o 20:21) Karma článku: 7,33 | Prečítané:  456x

Na veľký biznis treba viac, ako len veľa peňazí, dobré nápady, odhodlanie a vytrvalosť. Preto okrem honosného sídla, lietadla, futbalového klubu do výbavy oligarchu patrí aj vlastná politická strana.  

Oligarchovi peniaze nestačia.

Peniaze síce poskytujú príjemný život, samotné ale neznamenajú moc, ste len obyčajným bohatým človekom, čo sa stále musí báť, že o svoje peniaze príde. Musíte si stále niekoho s mocou kupovať. Jeho vďačnosť síce na moment umožní dosiahnutie krátkodobého cieľa, zaplatením a poskytnutím služby ale vzťah zaniká. To je lepšie mať stáleho zamestnanca, alebo priamo otroka – politika. Politik - otrok pracuje len pre vás, veľa o ňom viete a máte o tom aj dôkazy, zároveň ho výmenou za lojalitu chránite pred iným oligarchom. Ak iný podnikateľ potrebuje službu politika, radi ju za odmenu poskytnete.

Viacerí bohatí si preto povedali – a dosť. Otvorenú slušnú spoločnosť za víkend nevytvoríme, musíme hrať aj my tú hru, byť oligarchami. Nebudeme sa doprosovať iným oligarchom, moc si získame sami. Nebudeme musieť v našich firmách tolerovať iného oligarchu, napr. ho trpieť v našej zdravotnej poisťovni. Resuscitujeme staré strany, alebo pomôžeme vytvoreniu nových okolo charizmatického lídra. A tak budeme vo vlastnej televízii producírovať jedného, dáme priestor vo vlastných novinách druhému, plus kopy peňazí na bilboardy a kampaň. Aby v politikovi náhodou neskrsol nejaký záblesk nesystémovosti – rozumej svedomia, či zdravého rozumu, môžeme si ho zaviazať úverom – dlh splatí alebo peniazmi, alebo službami. Stranu či politika môžete vlastniť alebo sám alebo, ak si veríte, že sa nepohádate (napríklad vďaka referencii z pôsobenia v komunistickej strane alebo jej tajnej službe), môžete sa aj združiť. Spájanie veci často prospieva, zhromaždený kapitál je väčší, aj zisk v podobe hlasov môže byť väčší. Ak na to idete sám, zisk je primerane menší.

Prečo je to tak? Oligarchické podnikanie je iné. Nie je spravidla založené na podnikateľskom nápade – unikátnej službe, výrobku, snahe o najvyššiu spokojnosť s kuchyňou, úctivosť personálu či funkčnosť softvéru. Je založené na vybavovaní a dosiahnutí unikátneho alebo monopolného postavenia. Dodávka IT riešenia za 50 miliónov s hodnotou 1,5 milióna, právo vyberať mýto na diaľnici, právo zo zákona vyberať zdravotné poistenie, zdaňovať podniky gastro lístkami, dodávať zbrane, mať dotovaných zamestnancov, vyrábať vo veľkom dotovanú energiu… Takéto postavenie nezískate obchodnou zdatnosťou, ale takzvaným vybavovačstvom. Podnikanie oligarchu je vybavovačstvo a zariaďovačstvo – vybavovanie výhod priamo sebe alebo za províziu iným. Provízie sú mastné, preto je vhodné danú „facilitu“ vlastniť. Ale už aj samotná ochrana poctivo nadobudnutého majetku. Alebo ho vyveziete do off – shorov (a budete za zlého) alebo ho musíte chrániť pred oligarchom, ktorý si naň robí zálusk. Koľkokrát už prišiel oligarcha za majiteľom úspešne rastúcej firmy, ktorá sa sa dostala na oligarchov radar, a donútil ho predať podiel, alebo aj celú firmu.

Štandardizácia politiky?

Pre tento proces sa u nás ujal termín – štandardizácia politickej scény. Strany oligarchov sami seba začínajú označovať za štandardné. Ostatné strany, tie ktoré oligarchovi nepatria, sú potom analogicky neštandardné, či nesystémové. Tu dlžím malé upozornenie, strana môže mať aj vlastníka – svojim spôsobom „vlastníkmi“ strán sú jej zakladatelia – napr. prípad SaS, OľaNO, Kollár aj Kotleba, tí ale súčasne nie sú podnikateľmi a ukazujú svoje ksichty denne. Nesú kožu na trh aj v očakávaní súhlasného poplácania po pleci, či rizikom opľuvania verejnosti. Sú v politike ako politici, tak ako hydinári v chove hydiny, či stavbári v stavbe domov.

Ako rozlíšiť štandardnú (oligarchickú) stranu od neštandardnej? Naše štandardné strany sú spravidla etatistické, ospevujú štátny majetok, jednu poisťovňu, monopolných dodávateľov verejnej služby. Neštandardné – teda tie neoligarchické sú skôr liberálne alebo dokonca libertariánske, ale nie je to podmienkou. Moc oligarchu rastie s mocou štátu. Preto oligarcha chce viac zákonov, viac úradov, viac policajtov, väčšie dane, viac odvodov aby vláda rozhodovala o viac veciach. Ich cieľom je vysať čo najviac zdrojov, aby mohlo byť viac zdrojov oligarchami prerozdelené. Ideálny je úplne závislý občan – ak už nie je schopný na živobytie zarobiť, je sám odkázaný na vybavovanie a prenáša oligarchický systém aj na nižšie úrovne. Sociálny, mestský úrad, nemocnicu, školu. Oligarcha všade môže získavať vlastných otrokov a tvoriť rozširujúci sa okruch závislých a zaviazaných. Systém košatie aj s vznikom lokálnych oligarchov na úrovni mesta. Aj na úrovni mesta sú mestské služby a rôzne servisy, ktoré môžu produkovať oligarchovi výnos. Závislým sa stáva každý učiteľ, lekár, sestrička, úradníček…

A čo samotní politici, figúrky na šachovnici oligarchu? Rozhodli sa sami. Dostali kariérnu príležitosť, po akej snívali. Majú zdanlivý význam, postavenie a výhody, na ktoré by inak nedosiahli. Robia za plat a za odmenu, občas im oligarchovia dovolia niečo ukradnúť aj pre seba. Z tých mizerných oficiálnych platov, na ktoré sa im my skladáme (nebojte, oligarchovia nemajú záujem aby boli väčšie), by nemali ani na slušnejšie hodinky a predsa vyžadujeme, aby boli aspoň slušne oblečení a upravení, keď už ich vnútro je aké je. A nedajte sa oklamať vládami odborníkov – napr. riaditeľov v štátnych firmách. „Odborník“ je tiež len otrok oligarchu.

Ako sa delí moc a vplyv? Podobne ako v slávnom Gogoľovom románe Mŕtve duše. Koľko duší máš je podobné ako koľko máš hlasov. Tak sa odvíja vyjednávacia pozícia oligarchu aj podiel na zaujímavom kšefte. 

Aj my sme toho súčasťou

Ak ste dočítali až sem a ovanie silná zlosť, vedzte, že aj vy ste pravdepodobne prispeli. Hľadáte výhody, ktoré neplatíte peniazmi? Chcete niečo zadarmo od štátu alebo osoby, ktorá vám nie je blízka, hoci na to nemáte priamy nárok? Aj vy budujete oligarchickú spoločnosť tým, že odovzdávate niekomu moc niečo vybaviť, zvyšujete jeho vplyv a svoju závislosť. A ak svoju moc niečo urobiť vedome, nevedome, z pohodlnosti odovzdávate niekomu inému – napríklad štátu, aby ste získali niečo zdanlivo zadarmo, vytvárate možnosť niekoho iného, túto moc ovládnuť pre seba.

Ochranou nie je ani fašista ani komunista – tiež len uchopia moc a budú ju využívať, distribuovať po svojich linkách a prerozdelia oligarchov. Preto je veľa bývalých socialistických potentátov oligarchami, a oligarchovia, ak to stihnú sa stanú radi členmi fašistickej strany akonáhle by jej moc vyrástla. Nedajte sa mýliť pozitívnymi výsledkami Mussolíniho fašistov v boji proti mafii, ktorá mu to zase vrátila pri invázii spojencov na Sicílii a v južnom Taliansku (historické fakty).

Pomoc ale existuje. Toľko nenávidená občianska a otvorená spoločnosť, nezbavovať sa zbytočne moci občana jej odovzdávaním štátu, udržiavanie opatrnej nedôvery k štátu a jeho autoritám, akokoľvek sa zaštíťujú svojou funkciou či postavením. Snaha o čo najmenšie dane, snaha platiť len služby, ktoré skutočne nakupujeme, nie rôzne paušály za vzdelanie, zdravie a podobne.

Napísanie tohto libertariánskeho článku mi žiaľ nezaplatil Soros, podľa obsahu by ale mal! Len aby ste vedeli, prečo je takým veľkým nepriateľom vládcov a takzvaných elít. 

Ak sa Vám moja úvaha páči, podporte ju prosím aj na Vybrali SME. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?