Lepšie sa báť ako sa zľaknúť

Autor: Igor Hornak | 26.4.2014 o 10:38 | (upravené 26.4.2014 o 10:54) Karma článku: 13,84 | Prečítané:  348x

Vojnu som nezažil. Patrím k tej šťastnej generácii, čo vyrastala pod jadrovým štítom, kde mal každý politik naložené v gatiach, aby to tlačítko v kufríku stlačil. A našťastie aj generáli a plukovníci po celú mladosť a aktívny život vychovávaní k boju tých politikov poslúchali a uspokojili svoj bojový apetít jastrabov podhodenými kosťami: kde-tu potlačiť kontrarevolúciu, „expertná pomoc inštruktorov“ kdesi v Afrike, či skutočné vojny alebo aspoň intervencie, kde sa dá veliť, odtrhávať známky z krkov padlých a rozdávať medaily za statočnosť. Rozum ale celkovo vládol a obete boli pre nás štatistikami.

Bojový mód. Na útočnej puške máte takú páčku – streľba jednotlivými ranami a streľba dávkou. Také tlačidlo máte aj v mozgu a spúšťa „bojový mód“. Meníte sa ním na súčasť tlupy, vaša skutočná rodina je spomienkou na starostlivo opatrovanej fotografii, vašou novou rodinou je špinavý chlap v maskáčoch vedľa vás a tí ostatní a jedinou autoritou je veliteľ, do ktorého rúk niekto zveril váš život v dlhej postupnosti padajúceho hovna veliteľskej zodpovednosti. V premene na zviera vám pomôžu drogou, čo zmení prežitý stres krvavých zážitkov vo výbuch nenávisti. Pred sebou nevidíte civila, ženu, dieťa ale nepriateľa. Ak vám hrozí päsťou, čo ak v nej má granát? Mozog v bojovom móde velí strieľaj, čo keď zabije niekoho z našich, či mňa. Keď sa znásilňuje, tak sa znásilňuje, ženy sa vytiahnu za vlasy, roztrhnú sa na nich šaty. Protest manžela sa dá utíšiť pažbou, guľkou alebo ho necháte sa pozerať. Nezažil som, videl som vo filmoch a je to zdokumentované v tisíckach fotografií, strán textu. A nie je to game, vyskoč cez escape, ale počkaj na dokončenie levelu, nech si zapíšeš skóre. Je to nafurt, až kým niekto nepodpíše mier, ale toho sa dožiť nemusíš.

Sme malý národ. Dejiny sme nikdy netvorili. Na Samovu ríšu musel prísť dobrodruh z cudziny, úloha Svätoplukov bola prechodná. Nerozhodovali sme, či sa staneme súčasťou Uhorska, o vzniku československej štátnosti (statočnosť vojakov v zákopoch bojujúcich pod cudzími fangľami ale pomohla) rozhodovali cudzí štátnici za stolom. Ani tá prvá slovenská nebola prejavom boja národa za samostatnosť. Nejakí chlapíci si mysleli, že s diktátormi sa podpisujú zmluvy a mier je zachránený. Zvyšok už bol samosato. Tú štátnosť sme príliš neužili – prizerali sme sa ako našich susedov, čo sme ich možno nemali radi lebo mali také divné zvyky a možno sme na nich prepísali roľu, aby sme vyrovnali, čo sme prepili... odviezli v dobytčákoch. Nadšenie z režimu ale neprevládlo - nemecké guľky z výzbroje našich expedičných jednotiek vyberali aj z nemeckých tiel. „Our finest hour“ odboja bola prejavom statočnosti a organizačných schopností hŕstky. Prerástol v Povstanie, ktoré prinieslo nadšenia aj hrdinstvo, to ale k povstaniam patrí. A po vojne sme neboli v koši porazených, to ale nepomohlo, keď si nás vyžrebovali tí, čo našu suverenitu zabezpečili ostnatým drôtom. Po 40 rokoch sme štrngali kľúčmi, ale robili sme len špalier zmenám, ktoré urobil na mape sveta niekto iný. Pri prvej príležitosti urobiť niečo samostatné sme nainštalovali Mečiara a stratili 2/3 územia. Potom nás niekto prebicykloval do Únie a NATO aby sme vzápätí kvôli impotencii a fajčvtáctvu našich elít stratili aj to zvyšné (územie).

Za ostnatým drôtom som vyrastal aj ja. V istotách ďalšieho šedivého dňa hlboko pod radarom strany a štbákov, tešiac sa na futbal po škole a kamarátov cez prestávky, rande, pivo a čunder keď som ne ne dozrel. Dolaďovať Slobodnú Európu, pozerať zasnežené ORF a donekonečna pičovať na boľševika bolo samozrejmou súčasťou bontónu mladého muža rovnako ako nosiť džínsy za vyšmelené bony z Tuzexu. Ešte som stihol základnú vojenskú službu, tých pár opičích dráh a 15 (slovom pätnásť) projektilov vystrelených na nehybný cieľ zo mňa vojaka neurobilo. Zato som kvalitne vypĺňal formuláre a cvičil s partiou počerných montérov opravu obrneného transportéra, ktorý sme podľa stratégie Varšavskej zmluvy mali vedieť opraviť pod nepriateľskou paľbou. Potom to odišlo, stratili sa konvoje skriňových áut s azbukou a získal som individuálne slobody, v ktoré som nedúfal. Vrámci možností a schopností som si vybudoval to, čo považujem za svoj blahobyt a šťastie – rodinu, spoločenské postavenie (nemusíte byť ministrom, aby ste mali priateľov, kolegov a ľudí, čo si vás vážia) a život, nielen prežívanie. Tak ako vy všetci, či?

Nutnou podmienkou bol mier – po mieri studenej vojny nastúpil Pax Americana, panstvo jednej superveľmoci. ktorého súčasťou je aj niekoho občas nakopať. Free market economy ale pomohlo zosilnieť viacerým krajinám, BRIC (Brazilia, Rusko, India a Čína) nie je len investičný ale už aj vojenský pojem. Rusko znieslo zopár faciek, rozšírenie NATO, politiku MMF, aj útek kapitálu. Medzitým ale ekonomicky zosilnelo a vrátilo si bývalé sebavedomie. A už to nie je len sebavedomie sedieť pri vodke v zemljanke a tešiť sa, že sme superveľmoc, vďaka váhe energií a surovín máme aj naviac. Polepšili si aj bežní Rusi, stredná trieda, čo si zalyžuje v Alpách, tlačí sa v múzeách a opaľuje na plážach. Ten pomenší chlapík, čo dokázal posplietať šnúrky moci sa môže tešiť vysokej podpore občanov, tí zatiaľ nevnímajú ohrozenie slobôd, napr. v podobe cenzúry internetu. Veľké národy, či to boli Briti, Francúzi, Nemci, Američania, Turci ale aj Poliaci chcú počuť od svojich vodcov, že sme tu znova. A radi by sme to počuli aj my, len by tie slová nesmeli naraziť na realitu.

 

Teraz Fica vážne ľutujem, tá krčná chrbtica je prejavom stresu z bezmocnosti. Môže figu. Putin mu je pravdepodobne sympatický, vládne podobne ako by vládol aj on, keby mohol. Putin si s oligarchami aj zločinom poradil - alebo sa podriadiš alebo nemusí stačiť ani emigrácia. Rusi sú to dubisko, ku ktorému ho učili primkýnať sa. Ale je tu aj Západ, EU, zdroj súčasného bohatstva a predpoklad budúcej kariéry. V západnej orientácii si ale nemôže byť istý svojim národom: antiamerikanizmus je u nás zvlášť prítomný, niekedy mám pocit, že hovorím s Mudžahídmi, nie s občanmi členskej krajiny NATO. Fico nerozhoduje o ničom, karty sú raz dané a nemôže hráčom ani kibicovať. Pre Rusov sme krajinou NATO – teda „vragi“, pre NATO sme spojeneckou krajinou pod spoločným velením, kde sa diskutuje ale neodvráva.

 

Ja sa vojny bojím. Teraz ale niekam patríme, máme spojencov, ktorí nepodpíšu Mníchovský diktát na náš účet, oslabili by sa sami. Nemôžme sa síce skryť za neutralitu, prikrčiť chrbát, že to okolo nás prefrčí, veď my získať nič nemôžme. Buďme hrdí, že sme si to konečne raz v histórii vybrali sami. Či ekonomické sankcie ohrozia automobilky, alebo koľko zdražie benzín je teraz nepodstatné. Bojím sa, ako som sa ešte vojny nebál, preto nad tým hútam. Lepšie je sa ale báť, ako sa zľaknúť.

 

Napíšte mi, ako to cítite.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?