Zamyslel sa sociálne a konal národne...

Autor: Igor Hornak | 18.11.2013 o 14:10 | (upravené 19.11.2013 o 9:31) Karma článku: 12,79 | Prečítané:  925x

A vrátil hneď dva zákony NR SR schválené Kolesíkmi na prerokovanie. Zákon o pomoci v hmotnej núdzi, ktorú si treba odpracovať a novelu zákona o kolektívnom vyjednávaní.

Nič nesmie byť zadarmo, lebo to, čo (zdanlivo) zadarmo je, nakoniec stojí veľmi veľa. Dávka v hmotnej núdzi sa ale poskytuje na základe hmotnej núdze a nie výmenou za prácu. Ak by totiž bola výmenou za prácu, nastavila by cenu práce na úroveň dávky v hmotnej núdzi a to by sa pracujúci príliš nepoďakovali. Či? V jednom filme z väzeňského prostredia likvidoval riaditeľ basy miestne firmy poskytovaním práce väzňov hlboko pod cenou. Bez problémov vyhrával všetky tendre, pokiaľ mu podnikatelia nedali úplatok. Cene väzenských otrokov totiž nemohli so svojimi normálne platenými zamestnancami trhovo konkurovať. Preto múdro, pán prezident. Zároveň nič nie je horšie, ako keď sa socialisti začnú akože chovať pravicovo.

Pán prezident uznal, možno pomohla aj návšteva Americkej obchodnej komory, že kolektívne predpisovať mzdy v malých podnikoch s viac ako 20 zamestnancami nie je ani sociálne, a s ohľadom na záujmy slovenského ľudu pospolitého, ani národné. (ak len nie je národným záujmom tvorba pracovných miest v Číne). Vždy, keď začnem rozmýšľať, či na minimálnej mzde, či kolektívnej úprave miezd môže byť niečo prínosné, vždy sa ubezpečím, že je to v čase otvorenosti svetových ekonomík a možnosti medzikontinentálnej konkurencie hlúposť. To by sa najprv museli všetci proletári sveta spojiť. A z toho spojenia zatiaľ vzišiel len súdruh Lenin, Pol Pot, Mao Ce Tung, ktorí spojenými silami priviedli proletára do väčšej biedy, ako bol predtým, ak náhodou pri budovaní nového sveta neprišiel o holý život. Cena práce je totiž vecou konkurencie a niekoho poslať na majstrovstvá sveta v šprinte s 20 kg závažím na nohe asi nesvedčí o záujme súťažiť o zlato.

Pán prezident, odvolávajúc sa na definíciu malého podniku v európskom kontexte posúva hranicu počtu zamestnancov aspoň na 50. Vďaka aj za to.

Aj keď niet dôvod na veľké chválospevy, predsa len nejaký rozum ešte v prezidentskom paláci zostal. Čo ale plynie z budovy ministerstva oproti bývalému Krištáľ baru svedčí o kompletnom pominutí zmyslov aj citu pre realitu. A vy v tom parlamente nemusíte vždy len sledovať zdvihnutý palec.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?