Moje prvé stretnutie s fyzikou na základnej škole nebolo príliš očarujúcim zážitkom. Ťahať hranolčeky za háčik za silomerom po stole pred očami depresívnej učiteľky ma príliš nebavilo. Učiteľku po pár mesiacoch hospitalizovali v ústave, ale ani suplent príliš nenadchol. Zmenu spôsobil až prechod na gymnázium, profesor, asi paralela seriálového doktora Housa, fyziku naservíroval každému, čo mal len trochu chuť, rozum a srdce počúvať. Jeho prednášky by teraz určíte niekto „postol“ na YouTube, a kaligrafia zápisy vzorcov a nákresy experimentov na tabuli by ozdobili Guggenheimovo múzeum. Niektorých nasmeroval na cestu fyzikálnych profesionálov. Aj môjho spolužiaka, tiež občas rozpráva v Lampe. Mnohých presvedčil, že musia myslieť, na truc vtedajšej paradigme: „Nemysli, myslieť znamená hovno vedieť!“ ktorá asi doteraz dominuje školstvu. Mnohí sme fyziku milovali, a nemali jej nikdy dosť. Asi desiati sme chodili na seminár vedený študentom Paľom z Matfyzu a zopár vreckových padlo na „Základy Fyziky“ od Jay Oreara a iné knihy.
K fyzike som sa opäť viac dostal počas ašpirantúry v SAV– bol som fyzikmi priam obklopený – a stretol som aj toho bývalého študenta Paľa zo seminárov, ktorý sa medzitým vrátil z Dubny pod Moskvou, Mekky fyziky tábora miery a socializmu. Ako záujemcu o neurónové siete ma Paľo zasvetil do krásy spinových skiel a fázových prechodov. Už si z toho veľa nepamätám, žiaľ. Po dokončení ašpirantskej práce som zdupkal zo SAV do biznisu cenných papierov. Ekonomická nutnosť, ktorú priniesla zmena doby, ale aj šanca, ktorú prihrala kupónová privatizácia. Sebakriticky som sa na budúceho nositeľa Nobelovej ceny veľmi nevidel a chýbal mi aj jeden podstatný predpoklad - trpezlivosť. Obživu som si vedel predstaviť skôr vo finančnom biznise. A čuduj sa svete, po čase som v ňom zase stretol Paľa, len téma debát sa zo spinových skiel zmenila. Cenným papierom ale Paľo nakoniec neprepadol, vrátil sa späť k fyzike. „Vieš, vo fyzike sa dejú také úžasné veci, nemôžem tu zabíjať čas“, povedal mi koncom deväťdesiatych rokov.
Myslím že fyzici sú šťastní. Robia jednu z najúžasnejších vecí, akú len človek môže robiť a aká ho môže napĺňať – bádanie a myslenie. Nie, že by som bol nespokojný s tým, čo robím ja, niekedy im ale ticho závidím, vo fyzike sa dejú tie najfantastické veci.