Občania, to ešte veríte politikom?

Autor: Igor Hornak | 13.9.2013 o 10:10 | (upravené 13.9.2013 o 20:14) Karma článku: 12,97 | Prečítané:  711x

Politici budú kradnúť vždy. Ono aj vždy kradli, vládnutie bolo vždy sprevádzané menšími aj väčšími škandálmi, zdanlivo zlými rozhodnutiami, projektami, ktoré zle vypálili až po vojny, ktoré doniesli utrpenie väčšine, ale zisk len niekomu. Krajiny, kde pôsobenie náboženstva, odkázanosť na spoluprácu v kmeni, či dlhodobá kráľovsko - šľachtická tradícia cti udržali morálku na slušnej úrovni boli na tom lepšie, čo ale krajiny zdecimované 40 rokmi vlády komunistov, vykrádané okupačnou mocnosťou? Aká v nej bude morálka a starosť o verejné blaho. Zmenil sa nejak postoj verejnosti k prísloviu „Kto nekradne, okráda svoju rodinu?“

Smutné konštatovanie z perexu tohto článku neznamená, že primárnou motiváciou každého politika je kradnutie. Existuje veľa slušných ľudí so záujmom o spoločnosť, ktorí chcú veci zlepšiť, ktorí sa naozaj usilujú o idealistickú zmenu systému k lepšiemu, ktorí chcú úprimne optimalizovať procesy, zaviesť zákony v prospech verejnosti, ktorí sú vedení ideou morálky, spravodlivosti, osobnej cti. Od vstupu do politiky po dosiahnutie miesta, z ktorého môžete niečo ovplyvniť je ale pridlhá cesta. Koľko len peňazí stojí zvolenie za bežného poslanca. A ak sa pokúsite kandidovať povedzme za prezidenta bez peňazí a môžete byť pritom dlhodobo známa osobnosť, dostanete sa tak na 5,5%. Ak sa chcete do politiky dostať na kandidátke etablovanej strany, tak to predstavuje sľub lojality. A ako lepšie sa udržuje lojalita ako tým, že na vás niečo majú? Podhodia vám spravidla na skúšku nejakú kosť, ktorú alebo schmatnete a ukážete - ten je náš! Alebo nie a povedia si – ten je čestný, z toho nič nebude. Ak by ste zostali čestný, a mali dostatok kapitálu vďaka podnikaniu (trebárs aj pomerne poctivému, či v slušnejšej krajine), alebo dedičstvu, tiež nemáte veľkú šancu. Pri prvej možnej príležitosti vás zdiskreditujú. Ak zakladáte stranu zaujímavého obsahu, okrem čestných záujemcov o politiku sa do nej budú infiltrovať profit hľadajúce osoby, alebo dokonca osoby vyslané, aby takýto pokus diskreditovali. Ak ich náhodou chcete identifikovať a opýtate sa napríklad pánov Kočnerov, (teraz nemoralizujem nad motiváciou toho, čo sa ich pýtali) je z toho kauza Sasanka. Nie je problém zdiskreditovať ani (teoreticky) aj úplne čistého človeka, načo máme bulvár. Už sa nájde mimovoľné stretnutie so scientológmi, milenka, či nejaký prekrútený výrok vytrhnutý z kontextu. Médiá neovláda čitateľ, ako ilustrovali mnohé články o bulváre v predošlom období, obsah si (voličská) väčšina nevyhľadáva, obsah je jej servírovaný. A potom, politici (aj strany) sa vytvárajú aj ako projekty na dosiahnutie cieľa, to sa oslovia investori, predstavia sa ciele a ide sa do toho. Alebo si „politika“ nájdu investori. Ako výkonný riaditeľ sa politik stará o prevádzku a obchod (získavanie hlasov), investori v očakávaní dividend a zhodnotenia kapitálu sa na ten kapitál poskladajú. Rozdiel medzi marketovaným produktom a skutočným obsahom toho produktu je asi taký ako na dôchodcovských predajných zájazdoch organizovaných „šmejdami“.

Zamýšľam sa aj nad tým, prečo najúspešnejšia a určite aj najobľúbenejšia politička, s veľkým potenciálom stať sa prezidentkou, túto možnosť odmietla? Bolo zrejmé, že moc aj vládnutie mala rada, aj keď nezvládala jej technológiu. Asi aj preto, že tá čestnosť tam predsa len ešte hrala rolu. K zlomu došlo noc pred hlasovaním o Eurovale. Asi sa nikdy nedozvieme, čo sa tam stalo, možno musela čeliť podobnému nátlaku, ako delegácia komančov v roku 1968 v Moskve, keď schválili vstup okupačných vojsk na naše územie. Kto vie...

A teraz si predstavte, že už máte tú moc, prešli ste tou kľukatou a tŕnistou cestou až na vrch. Už ste ako člen vlády porobili aj kopec rozumných vecí (aspoň ste o tom presvedčení, že páni ministri?) a teraz rozhodujete povedzme o kšefte za 1 miliardu EUR. Platia občania, peniaze idú súkromnému biznisu, ktorý bude mať z obchodu slušný zisk. Spočítate, že 1% z nich je 10 miliónov EUR, 10% … Pri priemernom plate pod 1000 EUR … to stačí na veľmi slušný život aj keď vás pre škandál odvolajú. A to vás občan ako ministra platí nejakými 3000 mesačne a aj tak vás po 4 rokoch vyhodí, lebo keby ste sa rozkrájali, aj tak s vami nebude volič či šéf strany spokojný. Viete si predstaviť ten nápor na vašu integritu? A keď vaše rozhodnutie podporí argument, že o tej blondíne počas kampane (čo máme na fotkách) vaša žena ešte nevie, a ani ste nevyúčtovali tie bilbordy, čo sme vám zaplatili?

Napriek tomu, a s plným vedomím vyššie uvedeného, som nevynechal žiadne voľby. Vždy som volil menšie zlo, lebo som nikdy nepredpokladal, že je rozumné od nejakého politika očakávať niečo viac. Pochopil som, že voľbami Mesiáš nepríde, pri kopci šťastia len zvolím niekoho, kto je trochu lepší, alebo menej horší, ako tí ostatní. Mali sme už za 23 rokov slobodných volieb kopec pokusov, ale nikdy z nich nevzišlo nič ideálne, nanajvýš menej zlý kompromis. Vlastne aj všetko pozitívne v tejto krajine vzniklo voľbou menšieho zla, vrátane všetkých reforiem, vďaka ktorým sme dnes v EU a chvíľu sme boli zaujímavou krajinou.

 

Dá sa s tým niečo robiť? Asi budete prekvapení, keď poviem, že dá. Ako jedinú cestu vidím chrániť politikov pred pokušením kradnúť. Nepomôže ani polícia, ani prokuratúra a súdy, ani žadna „transparency policy“ pod verejnou kontrolou. Tiež je to len súčasť moci. Skutočne pomôže len nemať možnosť kradnúť, to znamená, keď nemôžeš rozhodovať o veciach, ktoré sa dajú ukradnúť. Kde nič nie je, ani čert neberie. Politikom treba brať moc a vrátiť ju občanovi, fragmentovať ju naspäť medzi množstvo konkurujúcich si záujmov občanov, ktorí sa tak navzájom chránia pred kradnutím. Asi by materiál o kúpe SPP nevznikol, keby o tej kúpe museli rozhodnúť občania v referende, myslím, že by ani nehlasovali za nemožnosť si vybrať z viac zdravotných poisťovní. Pochybujem, že by odsúhlasili 70 miliónov EUR na nejaký softvér, po skúsenostiach s inými implementáciami iných softvérov za 70 miliónov EUR. Asi by sa ale nevedeli ani pozrieť do očí učiteľovi svojich detí, keby mohli rozhodovať o jeho plate a platili ho tak, ako ho platia. Potom by sa ale ani ten učiteľ nečudoval, prečo mu výsledok na tabuli nevychádza, keď sa toporne snaží deliť nulou. Ochranou je čo najpriamejšia demokracia a neustála obrana uchovania moci u občana, kedykoľvek sa ju ktokoľvek snaží občanovi odňať. Je to zložitá téma, ale určite v mojich „Úvahách o lepšom štáte“ o tom napíšem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?