Veď sa, Pišta, neurážaj!

Autor: Igor Hornak | 29.5.2013 o 8:49 | (upravené 25.8.2013 o 14:29) Karma článku: 8,53 | Prečítané:  740x

Pred týždňom časopis “.týždeň” vyšiel z lícnej strany v červenom so slovenským titulkom a na rube v zelenom s maďarským názvom “.hét”. Šéfredaktor a spolumajiteľ Štefan Hríb, tak chcel upozorniť na tému slovensko-maďarskému zmierovania a aktivitu svoju a podpredsedu EP Lásla Surjána, ktorý Hríba za jeho vyjadrenia chváli a z maďarskej strany vystiera k priateľstvu pravicu. Fajn, žiadny prípitok na priateľstvo neškodí, povedal som si, a Hríb si môže vo svojom časopise uverejniť čo chce a formou akou chce – „my castle, my rules“. O týždeň v pondelok som otvoril Hríbov úvodník, v ktorom sa sťažuje, ako Surjánov čin ignorovali ostatné médiá aj tzv. elity, a že ak aj potlesk zaznel, nebol frenetický, hlasný ani dlhotrvajúci...

Štefana Hríba voláme doma Pišta. Dosť často ho máme vo štvrtok po desiatej večer v obývačke pod našou lampou, reláciu mám rád a aj časopisu .týždeň som pravidelný čitateľ. Keď s Pištom jednostranne polemizujem, aj mu tykám, preto tá familiárnosť. Na rozdiel od politikov ho z moci diaľkového ovládača v ruke z domácnosti nevykazujem. Pišta, neurážaj sa. Publikum si veľmi nevšimlo ani Tvoju ani Lászlovu iniciatívu, lebo si veľmi všimnúť nebolo čo. Vysvetlím prečo.

Nepoznám vo svojom okolí ľudí, ktorí by reálne vyjadrovali akékoľvek pocity historickej krivdy spáchanej na nich Maďarmi. Nechcem moju skúsenosť priširoko extrapolovať, ale dovolím si nasledovné tvrdenia. Riziko straty národnej identity, či nutnosť modliť sa „otčenáš“ po maďarsky, ktorú s podporou maďarského žandára presadzovala maďarská polovica aj našej monarchie je už ďaleko. Zakladáme v Maďarsku firmy, keď nás štvú korporátne dane zdochliny tigra Európy. Nakupujeme v Maďarsku, odzdravia po slovensky. Biznis spája. Bývame v Rajke a iných mestách pozdĺž hranice, sme susedmi. Sme kolegami, zamestnávame Maďarov a zamestnávajú nás Maďari. Tí, čo máme skúsenosť z práce v maďarských firmách (pôsobil som v maďarskej finančnej inštitúcii), sme možno nadávali na arogantnosť Pešťanov, ale v tom sme si boli s Maďarmi – nepešťanmi na jednej lodi. Kolega, tuším zo Šoproňu, povedal: „a pestiek faszok“, aj keď celá konverzácia pri víne prebiehala v angličtine. S Maďarmi pri stole sme sa vtedy cítili veľmi spolupatrične, ako len dokáže spoločný nepriateľ a víno spojiť. S Maďarmi sa zmierujeme a spriateľujeme denne bez zbytočnej okázalosti a potreby veľkých gest. Ľudia s ľudmi väčšinou vychádzajú dobre, až kým to politické a intelektuálne „elity“ nezačnú rýpať.

Potreba ospravedlňovať sa? Súcitím s obeťami každého násilia, doma, či ďaleko. Necítim ale potrebu ospravedlňovať sa za niečo, čoho som nebol účastný. Nedám si natrieť na chrbát ani kolektívnu vinu ani nejakú novú podobu dedičného hriechu za veci, ktoré sa stali, keď som ešte ani neťahal za sebou dreveného káčera. Neuznávam vinu národa, umelý konštrukt politikov používaný na huckanie ľudí do pogromov a vojen. Hlúpy kolektivizmus, čo nepozdvihuje ale utláča. Ja proti Csabovi a Ildikó nič nemám, alebo naopak, mám niečo práve proti Csabovi a Ildikó. Tak prepáč, Csaba, že spoluobčania môjho pradeda vyhnali tvojho pradeda po Trianone z Hornej Zeme, je mi to skutočne veľmi ľúto, dúfam, že sa za mňa nehneváš. Nie, nehnevám, aj ty mi prosím odpusť, že keď si nehovoril po maďarsky, nemohol si sa stať v minulosti stať v Budapešti profesorom.

Pišta, si určite významný slovenský novinár, keď pozdvihneš svoj hlas, znie doďaleka, ale je to stále len Tvoj hlas. To iste platí o Lászlóovi Surjánovi,jeho hlas podporený ešte funkciou je iste mocnejší ako mnoho iných hlasov. Netreba ale plakať, ani keď mocné hlasy neoslovujú. Naopak, slabý ohlas na Lázslóovu Surjánovu odpoveď je dôvodom na radosť a určite neplatí „Povedať prepáč a pykať“. Dokazuje, že okázalé zmierovanie už nie je pociťované ako potreba. Aj chýbajúce „hlasy proti“ ukazujú, že spomínať historické krivdy spolužitia s Maďarmi je už na Slovensku „mimo módy“. Ohrozenie je už pravdepodobne pociťované z inej strany. Rozpúšťame sa v kolektivistickej EU, s črpákmi a valaškami „Made in PRC“ pod víťazným Barosovým úsmevom ako budovatelia svetlých európskych zajtrajškov.

Apropo, prečo bola slovenská strana .týždňa červená, k zelenej by som očakával modrú, to už sme na tom naozaj tak zle?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?